Keď sa kríza stane príležitosťou

Priznám sa, že trpezlivosť nie je mojou silnou stránkou. Vlastne, trpezlivosť je asi mojou úplne najslabšou stránkou zo všetkých, už od malička. Či už je to trpezlivosť s vecami, na ktorých aktívne pracujem, alebo s tými, pri ktorých treba na výsledok jednoducho čakať dlhšiu dobu. Čakanie ma istým spôsobom vyrušuje - akoby trhalo niť môjho života a narúšalo jeho chod. Väčšinou to znamená, že veci okolo mňa sú závislé od niečoho, čo nemôžem ovplyvniť ani kontrolovať a to ma zvykne znervózňovať. 

Práve s takýmto čakaním sme viacerí bojovali v prvú zimu po vypuknutí pandémie, keď sa s nami situácia vôbec nehrala. Počas leta sme síce pocítili nádej, že všetkému by mohol byť pomaly koniec a my sa postupne budeme vracať k pôvodnému spôsobu života, no s pribúdajúcou zimou opäť pribúdali protipandemické opatrenia. Postupne sme prišli o veľa možností aktívneho života a neskôr sa aj náš sociálny kontakt stiahol na minimum. Zostali sme "uväznení" doma. Niektorí sami, niektorí naopak s celou rodinou. Zamestnanci, školáci, seniori - každý z nás sa musel s novou situáciou popasovať a hľadať cesty, ako sa prispôsobiť (a nezblázniť). 

Týždne plynuli a my sme donekonečna čakali..
...na otvorenie prevádzok, škôl, krúžkov. 
...na stretnutia s priateľmi.
...kedy budeme môcť prekročiť hranice okresu.
...či sa bude dať cestovať na dovolenky.
...kedy sa budeme môcť vrátiť k svojej práci...do svojich zabehnutých kolají.
Akoby sa naše životy sa stali takou jednou obrovskou čakárňou..

Prázdno, ktoré zostalo po našich pravidelných aktivitách v nás, paradoxne, namiesto spokojnosti často vyvolávalo skôr nepokoj. Napriek tomu, že sme si toľkokrát želali viac času pre seba, rodinu, oddych..zrazu sme nevedeli, čo so sebou. Naše svety sa obrátili hore nohami a každý z nás mal spočiatku problém, nájsť si nový režim a nejakým spôsobom fungovať. 

Pre mňa osobne bol tento čas veľmi náročný. Tesne pred Vianocami som už mala celkom problém nachádzať motiváciu na obyčajné každodenné fungovanie. Frustrovalo ma, že kedykoľvek sa chcem nejakým spôsobom pohnúť vpred a skúsiť niečo vymyslieť a naplánovať, nedalo sa to či už kvôli aktuálnym opatreniam alebo preto, že bolo treba čakať na to, aké nové opatrenia budú platné neskôr. Všemožne som sa snažila zaplniť si agendu rôznymi aktivitami dúfajúc, že mi pomôžu vniesť do života aspoň kúsok zmyslu, či niečo málo z istoty. Väčšinou som sa však nevedela zbaviť dojmu, že môj život sa jednoducho zasekol. Akoby som sa na svojej ceste zrazu úplne stratila..

Závan nádeje

Nový závan nádeje mi do života vniesla januárová výzva nášho Crossfit gymu. Nezvyknem sa do takýchto vecí zapájať, no niečo na tomto ma lákalo. Výzva trvala 5 týždňov a jej cieľom bolo urobiť niečo pre seba a svoje zdravie. Cvičenie na doma, mini úpravy v jedálničku, dostatočný spánok či prechádzky. Práve tie som si obľúbila zo všetkého najviac. Tešila som sa z extra pohybu, čerstvý vzduch mi naozaj dodával veľa novej energie a zároveň to bol taký môj osobný čas, kedy som mohla na chvíľu vypnúť pracovné záležitosti, prevetrať hlavu a utriediť si myšlienky. Čoskoro som si uvedomila, že moje vnútorné nastavenie sa vďaka tomu mení. Opäť som pomaly nadobudla pocit, že robím niečo, zmysluplné...a to ma upokojovalo aj motivovalo.
Vďaka tejto výzve som si uvedomila, že to, čo mi dovtedy tak veľmi prekážalo vlastne nie je pandémia a veci s ňou súvisiace, ale absencia jasného cieľa v mojom živote. Pod náporom pracovného zhonu a rôznych povinností sa mi jednoducho stratil z dohľadu. Posúvala som sa vpred iba zotrvačnosťou a až vtedy, keď zostalo ticho (a prázdno) som si uvedomila, že vlastne neviem kam. 

Zmyslom života nie je byť šťastný. Šťastnými sa stávame, keď náš život má zmysel. 

Veľa z nás hľadá zmysel v tom, prečo v živote robiť to alebo ono. Hľadáme spôsoby, ako žiť život naplno. Snažíme sa získavať rôzne skúsenosti, zakúšame dobrodružstvá, objavujeme rozličné miesta a kultúry. Vzdelávame sa, budujeme vzťahy, a tešíme sa, keď niečo z toho môžeme odovzdať ďalej. Každý z nás totiž túži po tom, aby náš život mal aj hlbší zmysel a nebol iba prázdnym existovaním. 

Nový pohľad na život, či nové príležitosti.

Boli to náročné týždne. Ticho, ktoré znenazdajky prišlo, ma spočiatku desilo. Nie je to vždy jednoduché zostať sám so sebou a zahladieť sa do svojho vnútra. Ticho mi však zároveň pomohlo konečne sa na chvíľočku zastaviť a hlbšie sa zamyslieť nad tým, kam by som chcela, aby sa môj život uberal a ako k tomu využiť práve tú situáciu, ktorá nastala. 

Napríklad, kým trvajú obmedzenia, možno siahnuť po knihách na ktoré nikdy nebol čas. Venovať sa koníčkom alebo sa konečne vrhnúť na plánované domáce projekty. A možno naopak - môže byť čas skúsiť nové veci. Venovať viac kvalitného času svojim blízkym, alebo prehlbovať priateľstvá v malých skupinkách. Zapracovať na sebe..na svojom zdraví, či vzdelaní. Alebo sa vybrať len tak na prieskum, objavovať zákutia okolitej prírody a čerpať z jej krásy a pokoja.

Jednoducho hľadať to, čo pomôže do našich dní vniesť zmysel a hodnotu. Nielen počas pandémie, ale vždy - nech sú naše životné okolnosti akokékoľvek. Možností je veľa, občas len potrebujeme zmeniť perspektívu. Odvrátiť pozornosť od toho, čo zrovna nejde a hľadať odpovede na dôležité životné otázky. Kam kráčam? Čo ma v živote napĺňa? Ako sa k tomu môžem priblížiť viac? Na čo sa potrebujem zamerať, aby som bol lepšie pripravený? Fyzická zdatnosť, jazyková bariéra, duševné zdravie...
S čím môžem začať už teraz ?
Zamerať sa na ten cieľ, nevzdávať sa, kráčať - rásť 🌱.