Nebojme sa pýtať "Prečo"

Pamätám si jednu vtipnú príhodu z čias, keď sme s niekoľkými priateľmi zvykli cestovať za prácou do Bratislavy. Každý deň sme sa spolu dohodli na tom, kto na ďalší deň plánuje ísť, prípadne vezme svoje auto a zvezie ostatných. Rada na tieto naše cesty spomínam. Nielen ako na ušetrený čas či energiu, ale hlavne na spoločné rozhovory, prežívanie každodenných pracovných záležitostí a celkovo na budovanie vzťahov a rozvíjanie priateľstiev. 

V jedno ráno sme sa takto viezli traja, spolu s asi 4-ročným synčekom nášho kamaráta. Výnimočne dostal možnosť stráviť deň v práci so svojim ockom a bolo zjavné, že si užíva každú minútku tohto špeciálneho dňa. Iba chvíľku po tom, ako sme vyšli na diaľnicu, sa zo zadnej časti auta začali ozývať jeho zvedavé otázky: "Ocko, a prečo svieti slniečko len tak trošku?" Lebo je ešte skoré ráno, slniečko ešte len vychádza. Keď ešte trošku počkáme, bude svietiť silnejšie, a potom ešte silnejšie... "A prečo?" Pretože sa k nám viac priblíži. "A prečo?".., pokračovali neúnavné otázky... "Prečo srnky papajú trávu?",  "A prečo tento ujo ide rýchejšie ako my?",  "A prečo teraz stojíme?",  "A prečo.., a prečo.., a prečo..?"

V duchu som sa zasmiala a pomyslela si, že tieto "prečo" asi skončia až v Bratislave, keď v práci vystúpime z auta. No zároveň som s neskutočným obdivom sledovala trpezlivosť a odhodlanie jeho ocka, ktorý na všetky tieto otázky odpovedal s neobvyklým kľudom a rozvahou. 

Pýtať sa "prečo" je tá najprirodzenejšia vec v našom živote, a nielen pre deti. Určite si všetci často kladieme otázky: 

Prečo sa toto deje? Prečo veci fungujú práve takto? Prečo tento človek povedal alebo urobil to, či ono? Prečo si myslím, robím, prežívam alebo chápem danú situáciu takýmto spôsobom? Prečo sa cítim tak, či onak? 

Za mojich skorých detských čias otázky "prečo" neboli celkom vítané. Znamenali, že sa očakávajú problémy. Tušenie, že aktuálna situácia sa skomplikuje. Hľadanie odpovedí často zaberie veľa času a energie. Navyše je stále prítomné riziko, že odpoveď nás dostatočne neuspokojí, alebo že bude vyžadovať zmenu v nastaveniach. Prípadne, že uposlúchnutie už zadaného príkazu jednoducho nepôjde hladko. 

Júj, koľko búrlivých reakcií vedelo také jednoduché, bezdiskusné "lebo" z úst dospelákov priniesť do môjho srdca. A pritom sa zdá, že "Prečo?" je tá najdôležitejšia otázka, akú si môžeme klásť. Pomáha nám rozlúsknuť množstvo našich vnútorných pochodov a vlastného fungovania. Špeciálne, keď sa nachádzame na rôznych životných križovatkách.

Prečo sa tu nachádzam?
Prečo mi to prekáža?
Prečo chcem práve toto? Alebo prečo niečo celkom iné?
Prečo moje srdce nie je spokojné? 

Aj náš malý spolucestujúci kamoš sa pýtal veľmi veľa otázok. Jednu za druhou. V určitom bode však, na moje obrovské prekvapenie, zakončil debatu so svojím ockom úplne uspokojeným "Áno? tak dobre teda!" A zvyšok cesty bolo ticho.

Nachádzať odpovede na otázky "prečo", nám naozaj môže pomôcť porozumieť veciam ktoré nás obklopujú, ale aj tým, ktoré bublajú kdesi v hĺbke našej duše. Pomáhajú nám vyznať sa v našich túžbach, určiť naše ďalšie smerovanie a môžu priniesť do nášho života veľkú dávku pokoja. Ako keď po búrke nastane VEĽKÉ TICHO. Také, ktoré vyslobodzuje, upokojuje a lieči. 

A tak za všetkých nás, ktorí občas cítime strach, kričím jedno extra hlasné PREČO?!, a zároveň nás povzbudzujem: 

Nebojme sa pýtať.

Nebojme sa premýšľať!

Nebojme sa hľadať odpovede, ani robiť veci inak. 

Neuspokojme sa len s prostou odpoveďou "lebo", ktorá nás často oberá o náš vnútorný pokoj. A hlavne, nedovoľme iným, aby nás obmedzovali v skúmaní, či diktovali smerovanie nášho života,