Obrátený list

Skúšali ste niekedy kresliť do obyčajného zápisníka?

Ja si kreslím celkom rada. Nie sú to žiadne veľké diela, skôr len také mini kresbičky, ktorými si sem-tam spríjemňujem deň, krátim čas, či spestrujem svoje zápisky. Vždy keď sa mi podarí kreatívne zachytiť niečo z toho, čo aktuálne zamestnáva moje srdce či moju myseľ, vie mi to priniesť celkom veľa radosti. Kreslenie mám dokonca o niečo radšej ako maľovanie. Zdá sa mi, že pri ňom viem jednoduchšie kontrolovať to, čo mi vzniká pod rukami. Vnímam pri tom viac uvoľnenosti a menej strachu, že jediným nasledujúcim ťahom môžem všetko pokaziť. Dáva mi to väčšiu slobodu vyhrať sa s každou kresbou.

Keď sa pri kreslení snažíme sústrediť na hlbšie detaily, zvykneme niektoré línie prejsť viac krát, prípadne aj trošku pritlačiť. Čiary tým pomaličky silnejú, viac vyniknú a občas sa obrázok na tenšom papieri jemne vtlačí do samotnej stránky. Akoby sa do nej vnoril.  

V jednom z mojich starších zápisníkov ma nedávno zaujala práve takáto pokreslená stránka. Ako to už býva, niekedy sa medzi našimi zápiskami vyskytnú aj veci, ktoré by sme radšej preskočili. Aj ja som sa v tej chvíli pozerala na miesto, kde som mala zapísané čo to o svojich strachoch, doplnené jednou z mojich mini kresbičiek. Pozerala som sa na ten obrázok a musela som uznať, že sa mi naozaj veľmi vydaril. Pravda, nakreslila som ho už toľko krát, že som ho dotiahla takmer do dokonalosti. Jeho obrysy boli natoľko výrazné, že na stránke zanechali hrubú textúru. Výsledok ma naozaj tešil, no pri pohľade na zapísaný text som pocítila známy nepokoj a stránku som impulzívne otočila ďalej.
"Akoby mi to pomohlo!", pomyslela som si, keď som v mysli analyzovala, ako veľmi výstižne som vtedy zachytila konkrétne veci. Rukou som pri tom prešla po chrbte obrátenej stránky a vtedy som si všimla, že kresba zanechala stopy aj tu. Nielen že je stále slabo viditeľná, ale na papieri sú aj stopy otlačenia citeľné na dotyk. 

Naozaj, ako som si mohla myslieť, že otočením listu problém jednoducho zmizne..

No nie je to s nami niekedy naozaj tak? Nesnažíme sa občas problémy odsunúť na vedľajšiu koľaj alebo dokonca úplne potlačiť? Ako keď si malé dieťa rukami zakryje tvár a myslí si, že ho vďaka tomu nikto nevidí. 

Možno je prirodzené, že sa nepríjemným pocitom chceme vyhnúť, no bez ohľadu na to, ako veľmi sa občas snažíme predstierať, že tam nie sú, ich známky pretrvávajú. Stále ovplyvňujú naše myšlienky a správanie. Trvalo mi roky pochopiť a prijať, že prežívanie negatívnych emócií je prirodzenou súčasťou našich životov, a že je V PORIADKU ich cítiť & prežívať. Miestami to môže byť naozaj náročné a nepohodlné, zároveň však aj nevyhnutné k tomu, aby sme mohli viesť zdravý a plnohodnotný život. Potláčané emócie v nás totiž môžu časom zanechať fyzické či duševné stopy presne tak, ako odtlačok na mojej stránke v zápisníku. 

Prajem si teda veľa odvahy. Nám všetkým. Odvahu všímať si, precítiť a naučiť sa spracovávať všetky naše pocity a emócie zdravým spôsobom, aby po nich nemuseli nezostávať citlivé stopy, keď budeme chcieť obrátiť stránku na ďalší životný list..